Ahojte priatelia, tento predprázdninový týždeň sme oslávili Laurinkine 5.-te narodeniny. Nebola to oslava ako obyčajne s ohľadom na Peťov stav a nutnosť mať v dome preňho kľud na oddych. Myslím však, že oslávenkyňa si to aj napriek tomu užila.
Mňa však skľúčila jedna skutočnosť a to, že som zistila, že Peťo prišiel o zrak. Pozorovala som už nejakú dobu, že Peťo máva prázdnejší pohľad a nereaguje na predmety a osoby v jeho okolí, že za nimi neotáča hlavu, zreničky sa mu nepohybujú smerom k zmenám v jeho okolí. Urobila som test a sledovala, ako bude reagovať. Pochopila som, že naozaj nevidí, čo mi odsúhlasil aj kývnutím hlavy.
Doteraz sa s tým neviem zmieriť a v deň narodenín našej Laury som veľmi plakala, že ju Peťo nevidel, aká bola krásna. Najskôr mu odišla reč a nemôže nám povedať, ako sa cíti, čo prežíva. Potom odišlo telo a on nás nemôže objať a teraz nás už ani nevidí. Je mi z toho ťažko, pretože to je znamenie, že nádor postúpil a zasahuje už očné dráhy.
V takýchto chvíľach sa mi ťažko verí, že sa stav môže ešte zvrátiť. Ale potom sa nakopnem, keď si spomeniem na rôzne príbehy, ktoré som počula o ľuďoch s pár dňami života, ktorí sa uzdravili a žili ďalej. Pozriem Peťovi do očí a poviem: „Prosím, presvedč svoje telo, že sa dokáže samo vyliečiť. Som tu v plnej zbroji pre teba, aby som ti zabezpečila oporu, komfort a všetko, čo k vyliečeniu budeš potrebovať. Len sa prosím uzdrav!“ Nie je tomu tak dlho, čo mi na to vedel ešte kývnuť ako znamenie, že ide do toho. Včera bol ten ťažší deň, kedy nekomunikoval svojím telom vôbec, dnes som videla na jeho perách úsmev a viac pohody.
Najbližšie dni nás čaká stretnutie s pár opatrovateľmi, ktorých som oslovila. Držte palce, aby sa našiel niekto, kto nám bude vedieť pomôcť a bude nám aj sedieť ako osoba. Babka (Peťova mama), ktorá u nás teraz býva a neskutočne nám pomáha, už tiež potrebuje oddych a nabrať nové sily.
Comments